nedeľa 25. septembra 2011

Príliš málo času na priateľa...

Jedného dňa požiadala učiteľka svojich študentov, aby spravili menný zoznam svojich spolužiakov v triede na dva čisté hárky papiera a medzi jednotlivými menami nechali priestor.

Potom ich požiadala rozmyslieť si tú najkrajšiu vec, ktorú môžu jeden o druhom povedať a zapísať ju k danému menu. Zamyslenie im zobralo zvyšok hodiny a pri odchode z triedy každý študent odovzdal svoje zapísané papiere.

V najbližšiu sobotu učiteľka spísala zoznam vecí, ktoré študenti napísali jeden o druhom na individuálny hárok papiera každému jednotlivo.

V pondelok odovzdala každému jeho alebo jej zoznam. Krátko nato sa celá trieda usmievala. „To naozaj?“ počula šepkať z tej či onej strany. „Nikdy som si nemyslel, že niečo pre niekoho znamenám..“ boli časté komentáre.

Nik z triedy viac nespomenul tieto zoznamy vzájomných charakteristík a názorov. Učiteľka sa nikdy nedozvedela, či to ešte medzi sebou preberali, alebo či sa o tom rozprávali so svojimi rodičmi... Ale na tom nezáležalo. Toto cvičenie splnilo svoj účel. Študenti boli šťastní sami zo seba a tiež jeden z druhého. A život každého jedného plynul ďalej.

Niekoľko rokov neskôr bol jeden z týchto študentov zabitý vo Vietname a na pohrebe tohto výnimočného človeka, kedysi študenta sa zúčastnila aj jeho vtedajšia učiteľka. Ešte nikdy predtým nevidela vojaka v armádnej rakve. Svojho študenta dlhé roky nevidela, bol z neho krásny dospelý muž.

Kostol bol preplnený jeho priateľmi a známymi. Všetci tí, ktorí ho milovali, jeden za druhým posledný krát kráčali k jeho truhle. Pani učiteľka bola posledná, aby zomrelému vzdala úctu.
Ako tam tak stála, jeden z vojakov, ktorí niesli truhlu, pristúpil k nej a opýtal sa: „Boli ste Markovou učiteľkou matematiky?“ Pani učiteľka prikývla „áno“. Nato vojak reagoval: „Mark o vás veľa rozprával.“

Po pohrebe, sa väčšina Markových bývalých spolužiakov zišla na kare. Markovi rodičia tam boli tiež a čakali na príležitosť porozprávať sa s jeho bývalou učiteľkou.

„Chceli sme vám niečo ukázať“, povedal Markov otec vyťahujúc z vrecka svoju peňaženku. „Toto našli u Marka, keď bol zabitý. Mysleli sme, že by ste to mohla spoznať.“
Z priehradky opatrne vytiahol dva ošúchané kusy kancelárskeho papiera. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že boli skladané a otvárané nespočetne veľa krát. Pani učiteľka, bez toho, že by sa potrebovala bližšie pozrieť, vedela, že sú to papiere, na ktoré ona spísala všetky dobré veci a vlastnosti, ktoré o ňom jeho spolužiaci napísali.

„Nesmierne vám ďakujeme za to, že ste toto urobili“, povedala trasúcim sa hlasom Markova mama. „Ako vidíte, Mark si to veľmi vážil.“

Ostatní prítomní spolužiaci sa pomaly zhromaždili okolo. Charlie sa hanblivo usmieval, a potom bojazlivo povedal: „Ja mám svoj zoznam stále odložený doma vo vrchnom šuplíku pracovného stola.“

Chuckova manželka sa pridala: „Chuck ma požiadal, aby som jeho zoznam vložila do nášho svadobného albumu.“

„Ja mám môj tiež odložený!“, vykríkla Marilyn, „Vo svojom diári.“

Potom Vicki, ďalšia spolužiačka, siahla do svojho vrecka, vybrala peňaženku a vytiahla svoj ošúchaný zoznam. „Nosím ho so sebou vždy a všade.“, povedala a bez mihnutia oka a najmenšieho zaváhania pokračovala: „Myslím, že každý jeden z nás si svoj zoznam starostlivo uchoval.“

Nato si už pani učiteľka musela v slzách sadnúť. Plakala pre Marka. Plakala pre všetkých jeho priateľov, ktorí už nikdy nebudú mať možnosť ho vidieť.


Naše existenčné zaťaženie je tak silné, že zabúdame na skutočnosť, že život raz skončí. A my netušíme, kedy ten deň príde.

Preto povedz, prosím, ľudom, ktorých miluješ, že ich miluješ. Daj im najavo, že Ti na nich záleží, že sú pre Teba výnimoční a dôležití. Vyjadri to, než bude príliš neskoro.

nedeľa 18. septembra 2011

Ako to pozbierať?

Istá žena povedala klebetu o svojej susedke a zakrátko to vedelo celé mesto. Susedky sa to veľmi dotklo a bola z toho nešťastná. Jedného dňa sa pani, ktorá klebetu rozšírila dozvedela, že to , čo šírila, vôbec nebola pravda. Svoj čin veľmi ľutovala. Vybrala sa preto za starým múdrym mužom, aby jej poradil, čo urobiť, aby škodu napravila. Keď ju starý muž vypočul, povedal jej:“ Choď na trh, kúp si sliepku a zabi ju. Cestou domov ju ošklb a pierka púšťaj na chodník, ktorým sa budeš vracať.“

Žena, aj keď prekvapená takouto nezvyčajnou radou , urobila, ako jej starý muž poradil. Na ďalší deň sa k nemu vrátila a oznámila mu, že všetko urobila podľa jeho rady. „Teraz choď, pozbieraj všetky pierka a prines mi ich,“ povedal jej starý muž. Žena šla domov tým istým chodníkom. Bola znechutená, keď zistila, že vietor odvial všetky pierka z chodníka preč. Zhľadávala ich celý deň. Večer sa vrátila len s tromi pierkami v ruke – to bolo všetko čo našla.

„Vidíš“, povedal jej starý muž, „ rozhádzať ich je veľmi ľahké, no pozbierať všetky je nemožné. Tak je to aj s klebetami. Rozšíriť ich nestojí nijakú námahu, ale zlo, ktoré napáchajú, sa ti odstrániť už nikdy nepodarí.“

nedeľa 11. septembra 2011

Prekážky - poučenie

Čím dlhšie sme spolu s kamarátmi jazdili na skateboarde, tým nám to šlo lepšie. Naučili sem sa za jazdy vyskakovať pol metra do vzduchu, šťastne dopadnúť a bez prestávky pokračovať v jazde. Málokedy sme spadli.

Po čase sme však zistili, že aj keď sme vedeli vyskočiť takmer pol metra do výšky, stačila celkom malá prekážka, napr. 3- 4 centimetrový zvyšok z plastovej slamky , a my sme boli na zemi. V čom bol problém? Aj keď sme vedeli dobre skákať, malá prekážka spôsobila pád.

Naučil som sa, že keď chcem prekážku prekonať, musím hľadieť priamo pred seba a vyskočiť, akoby tam nič nebolo. Kým pozerám priamo dopredu všetko je v poriadku. Keď si však všimnem prekážku, veľmi rýchlo urobím chybný krok a som na zemi.

Možno práve to je spôsob, ako sa vyrovnať s prekážkami, ktoré nás v živote stretávajú. Kým vidíme cieľ a zrak dvíhame hore, všetko ide OK. Keď však na to zabudneme, začneme premýšľať o prekážkach a problémoch, veľmi ľahko sa potkneme a spadneme.

nedeľa 4. septembra 2011

Zmena taktiky

Starý farmár sa pokúšal skrotiť divokého a nespokojného poníka. Chcel ho prinútiť, aby ťahal náklad. Nepomáhla však ani bitka ani nadávky.

Jeho žena , ktorá každý deň cez okno pozorovala, ako sa mužovi nedarí, rozhodla sa skúsiť to inak. Vzala pár kociek cukru a vošla k poníkovi do ohrady. Ponúkala mu kocku a pritom sa mu milo prihovárala.

Farmár na ňu kričal, aby k nemu nešla tak blízko, pretože je veľmi divoký a kope. No žena na jeho slová nedbala ,ale ďalej sa mu láskavo prihovárala.

Zviera sa upokojilo a o chvíľu už poslušne ťahalo vozík s nákladom na dvore.

Mnohí ľudia sa podobajú tomuto poníkovi. Keby sme sa k ním správali trochu láskavejšie, určite by reagovali inak a začali by ochotne spolupracovať. Najlepšie to môžeme vidieť na malých deťoch,keď sú vzdorovité. Krikom asi ťažko niečo dosiahneme,ale správna motivácia zmení ich správania a dá sa s nimi spolupracovať a dohodnúť.