nedeľa 30. januára 2011

Bol raz jeden kráľ

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal štyri manželky. Najviac miloval štvrtú ženu. Obliekal ju do drahých šiat a staral sa o ňu ako najlepšie vedel. Vždy dostávala to najlepšie.
Svoju tretiu ženu tiež veľmi ľúbil a vždy sa ňou chválil pred inými kráľmi, hoci sa bál, že ho jedného dňa opustí a uprednostní niekoho iného.
Rád mal aj svoju druhú ženu. Jej sa mohol so všetkým zdôveriť, pretože vždy k nemu bola milá, pozorná, trpezlivá. Zakaždým keď mal problémy, sa jej zveril a ona bola jeho oporou v ťažkých chvíľach.
Prvá kráľova žena bola verná partnerka a významne prispela k zveľadeniu kráľovho bohatstva. Kráľ ju však nemal veľmi rád, málokedy si ju všimol, hoci ona mu prejavovala vrúcnu a oddanú lásku.

Jedného dňa kráľ ochorel. Bola to nevyliečiteľná choroba. Kráľ pochopil, že na zemi mu neostáva veľa času. Premýšľal o svojom živote a keďže na druhej strane nechcel byť sám, rozhodol sa, že so sebou zoberie aj svoje ženy. Mám štyri ženy, rozmýšľal, keď zomriem, určite nebudem sám. No potreboval, aby ženy s jeho plánom súhlasili.

Zavolal svoju štvrtú ženu a povedal jej: „Teba som miloval najviac zo všetkých. Obliekal som ťa do najkrajších šiat a staral sa o teba celý život. Teraz odchádzam. Chceš ísť so mnou?“ Žena odvrkla: „Nikdy! Čo ti to zišlo na um?“ Otočila sa mu chrbtom a bez rozlúčky odišla. Jej odpoveď sa ako ostrý nôž zaryla do kráľovho srdca. Ale ešte mal nádej.
Pozval svoju tretiu ženu a povedal jej: „Miloval som ťa celý život. Teraz zomieram, chceš ísť so mnou?“ Ale aj ona ho odbila: „Nechcem! Život je príliš krásny. Keď zomrieš znovu sa vydám.“ Kráľovo srdce sa zachvelo, ale všetko ešte nebolo stratené, veď mal aj druhú ženu, ktorá vždy bola pri ňom, keď potreboval pomoc a útechu.
Povedal jej: „Keď som potreboval pomoc, zakaždým som sa obrátil na teba a ty si v ťažkých chvíľach vždy stála pri mne. Teraz umieram, pôjdeš aspoň ty so mnou?“ No ani ona nevyplnila jeho želanie. „Ľutujem,“ povedala, "ale tentoraz ti nemôžem pomôcť. Jediné, čo pre teba môžem urobiť, je to, že ťa pochovám." Kráľ zbledol od veľkej bolesti, ktorú v ňom vyvolalo sklamanie.
No skôr ako vydýchol, začul hlas: "Ja ťa budem nasledovať všade, kamkoľvek pôjdeš." Kráľ z posledných síl zdvihol hlavu a ledva spoznal svoju prvú ženu. Bola veľmi chudá, v roztrhaných handrách, pretože sa o ňu nestaral. Kráľ s ľútosťou a plačom povedal: "Mal som sa o teba viac starať a chrániť ťa, pretože ty jediná si mi dala šancu."


Každý z nás má vo svojom živote štyri manželky.
Štvrtá žena je naše telo, ktoré nás opustí, keď zomrieme, hoci sme sa oň toľko starali a skrášľovali ho.
Tretia žena je všetko to, čo vlastníme, naše spoločenské postavenie a materiálne hodnoty. Keď zomrieme, všetko zostane iným.
Druhá žena je naša rodina a naši priatelia. Nech boli s nami akokoľvek dlho, môžu pre nás urobiť len to, že nás odprevadia do hrobu.
Prvá žena je naša duša, ktorá je často zanedbaná pre posadnutosť za bohatstvom, výhody a slávu tohto sveta. jedine duša nám bude robiť spoločnosť, kamkoľvek pôjdeme. Od našej starostlivosti o ňu závisí, či to bude odchod do radosti, či do večného zatratenia.

nedeľa 16. januára 2011

Zlo neexistuje!

Profesor na univerzite položil svojim študentom otázku:

Je všetko čo existuje stvorene Bohom?
Jeden zo študentov nesmelo odpovedal:
Áno je to stvorene Bohom.
Stvoril Boh všetko? - spýtal sa profesor.
Áno, pane! - odpovedal študent.
Profesor sa teda spýtal:
Ak Boh stvoril všetko, to znamená že Boh stvoril aj zlo, ktoré existuje. A vďaka tomuto princípu, naša činnosť určuje nás samotných, Boh je zlo.
Ako náhle to počul študent tak stíchol. Profesor bol sám so sebou spokojný.


Zrazu zdvihol ruku iný študent:
Pán profesor môžem Vám položiť otázku?
Samozrejme, - povedal profesor.
Študent sa postavil a spýtal:
Existuje chlad?
Čo je to za otázku, samozrejme že áno, tebe nikdy nebolo chladno?
Študenti sa zasmiali otázke spolužiaka, ale ten pokračoval:
V skutočnosti pane chlad neexistuje, v súlade so zákonmi fyziky je v skutočnosti chlad iba neprítomnosť tepla. Človeka a predmety môžeme popísať a určiť ich energiu na základe prítomnosti, alebo vytvorenia tepla, ale nikdy nie na základe prítomnosti čí vytvorenia chladu. Chlad nemá svoju jednotku v ktorej ho môžeme merať. Slovo chlad sme si vytvorili my ľudia, aby sme popísali to čo cítime v neprítomnosti tepla.

Študent pokračoval:
Pán profesor, existuje tma?
Samozrejme že existuje - odpovedal profesor.
Znovu nemáte pravdu, tma tak isto neexistuje. V skutočnosti je tma vďaka tomu, že je neprítomnosť svetla. Môžeme skúmať svetlo, ale nie tmu. Svetlo sa da rozložiť, skúmať lúč za lúčom, ale tma sa zmerať nedá. Tma nemá svoju jednotku v ktorej ju môžeme merať. Tma je iba pojem ktorý si vytvorili ľudia aby pomenovali neprítomnosť svetla.

Následné po tom sa mladík spýtal:
Pane existuje zlo?
Tento krát profesor neiste odpovedal:
Samozrejme, vidíme to každý deň, brutalita vo vzťahoch, medzi ľuďmi, trestne činy, násilie, všetko toto nie je nič iné ako prejav zla.

Na to študent odpovedal:

Zlo neexistuje, pane. Zlo je iba neprítomnosť dobra, teda Boha. Zlo je výsledok neprítomnosti božskej lásky v srdci človeka. Zlo prichádza vtedy ako keď prichádza tma, alebo chlad - teda v neprítomnosti svetla a tepla a lásky.

nedeľa 9. januára 2011

Vlak života

Pred časom som čítal knihu, v ktorej bol život prirovnaný k ceste vlakom. Je to výnimočne zaujímavé čítanie, pod podmienkou že ho správne interpretujeme.
Život nie je ničím iným, ako cestou vlakom: skladajúcou sa z nastupovania a vystupovania, preplnenou nehodami, príjemnými prekvapeniami a tiež hlbokým smútkom.

Narodením nasadáme do vlaku a stretávame tam osoby, s ktorými by sme si priali ostať počas celej cesty: našich rodičov. Bohužiaľ pravda je iná.

Oni na nejakej stanici vystupujú zbavujúc nás svojej citlivosti, priazne a nenahraditeľného sprevádzania. To ale neprekáža tomu, aby nastúpili iné osoby, ktoré sa pre nás stanú veľmi dôležitými. Prichádzajú naši bratia, priatelia a zázračné lásky.

Medzi osobami, ktoré cestujú týmto vlakom sa nájdu i také, ktoré sa prišli len previezť.
Také, ktoré pri cestovaní vyvolávajú len smútok...
A tiež také, ktoré chodia po vlaku a sú pripravené stále pomôcť potrebujúcim. Mnohí po vystúpení zanechávajú stálu clivosť...

Iní prejdú tak nepozorovane, že si ani neuvedomíme, že uvoľnili miesto. Je zaujímavé, že niektorí cestujúci, ktorých najviac milujeme, obsadia miesta vo vagónoch ktoré sú najďalej od toho nášho.

Preto budeme musieť prejsť našu cestu bez nich.

Samozrejme nič nebráni tomu, by sme sa počas cesty poobzerali - aj keď s ťažkosťami - po našom vagóne a vybrali sa k nim... Ale bohužiaľ už si nebudeme môcť sadnúť vedľa nich, lebo toto miesto už bude obsadené inou osobou.

Nevadí; táto cesta vyzerá práve takto: plná výziev, snov, fantázie, očakávaní a rozlúčok...
Ale nikdy návratov.

A preto absolvujeme našu cestu najlepšie, ako sa dá. Pokúsme sa nadviazať známosť s každým cestujúcim, hľadajúc v každom z nich tie najlepšie vlastnosti. Pamätajme, že v každom momente cesty môžu koktať a my im pravdepodobne budeme musieť porozumieť...
Pretože aj nám sa mnohokrát bude pliesť jazyk a nájde sa niekto, kto nám bude rozumieť.

Veľké tajomstvo na konci spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši spoločníci, a dokonca ani ten, kto má miesto po našom boku. Zamýšľam sa, či v chvíli keď vysadnem z vlaku pocítim nostalgiu...
Verím že áno.

Oddeliť sa od niektorých priateľov s ktorými som cestoval bude bolestné. Dovoliť, aby moje deti zostali samé, bude veľmi smutné. Ale držím sa nádeje, že raz prídem na hlavnú stanicu a uvidím, ako prichádzajú s batožinou, ktorú nemali pri nastupovaní.
Myšlienka, že som sa pričinil k tomu, aby sa ich batožina zväčšovala a stávala sa odnotnejšou ma urobí šťastným.

Urobme všetko preto, aby náš pobyt v tomto vlaku bol pokojný a hodný úsilia!

Správajme sa tak, aby keď príde chvíľa vystupovania, na našom prázdnom mieste zostala clivosť a milé spomienky pre tých, ktorí pokračujú v ceste.

Prajem vám šťastnú cestu!!!

nedeľa 2. januára 2011

Okno

Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte.

Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.

Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také presvedčivé, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.

Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Urobil by pre to všetko! Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu prebudil. Kašľal a lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul, že ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne. A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo a zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom.

Za oknom bol holý múr.